Medzinárodný zmiešaný slobodomurársky rád Le Droit Humain bol založený 4. apríla 1893 v Paríži ako samostatná zmiešaná lóža hlavne úsilím žurnalistky a feministky Marie Deraismes a senátora Paríža, Dr. Georgesa Martina. V roku 1901 sa z nej stala Veľká symbolická zmiešaná lóža s pôsobnosťou pre Francúzsko a kolónie. Prvá expanzia mimo Francúzska bola v roku 1902 do Spojeného kráľovstva. V roku 1903 sa rád stal medzinárodným a bol zvolený prvý Veľmajster – Marie Georges Martin – manželka Dr. Martina. Dr. Martin daroval svoj dom v Paríži rádu a po prestavbe sa z neho v roku 1912 stalo hlavné sídlo Le Droit Humain. Rád bol profilovaný ako liberálny, s dôrazom na laickosť, v zmysle adogmatickosti a slobody vedomia a bádania a tolerancii k ľuďom bez ohľadu na rasu, pohlavie, národnosť, vierovyznanie alebo ateizmus, atď. Od samého počiatku bola organizácia rádu zvláštna tým, že sa nevytvorilo kolégium vysokých stupňov a celok sa riadi Najvyššou radou so sídlom v Paríži. Najvyššia rada sa volí na Konvente, t. j. zjazde rádu, ktorý sa koná raz za päť rokov (pôvodne raz za sedem rokov).

Pôvodne nemal rád Le Droit Humain svoju vlastnú Konštitúciu. Provizórne sa používala Veľká škótska konštitúcia z roku 1786, ktorá ale úplne nevyhovovala požiadavkám výrazne moderne koncipovaného rádu. Prvá Konštitúcia rádu bola schválená na Konvente v roku 1920 a bola redigovaná na väčšine ďalších Konventov – naposledy v roku 2017. V nej nieje rádová legenda, iba v preambule je vzdaná úcta zakladateľom – Marie Deraismes a Dr. Georges Martinovi. Taktiež takmer úplne chýbajú moralizujúce poučky, ktoré boly typické pre staré slobodomurárske Konštitúcie 18. a 19. storočia.

V prvej fázi vývoja rádu, približne do doby prvej svetovej vojny, dominovali otázky ženskej emancipácie v zmysle občianskeho a volebného zrovnoprávnenia, vzdelávania žien a pod. Rád sa rýchlo etabloval v Európe, ale aj v USA a v Britskom impériu. V Rakúsko – Uhorsku sa začal rozširovať v roku 1913, ale po vyhlásení prvej svetovej vojny bola činnosť ukončená. Počas prvej svetovej vojny činnosť Le Droit Humain v západnej Európe a Britských ostrovoch spomalila, ale nezastavila sa úplne.

V medzivojnovom období sa ťažisko záujmu presunulo na otázky ochrany svetového mieru a na mierovú spoluprácu národov. Rád sa úspešne šíril krajinami Európy. Veľká hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1933 zaznamenala spomalenie vývoja a obrátila pozornosť členov na boj s chudobou a na sociálne otázky. Paralelne s tým pokračoval záujem aj o otázky zrovnoprávnenia žien a minorít, v dôsledku otvárania zámorských lóží sa objavujú aj otázky emancipácie kolónií. V Československu bola síce vytvorená jurisdikcia Le Droit Humain zo štyroch modrých lóží (tj. pracujúcich na tzv, remeselných stupňoch) a z jednej lóže na tzv. filozofickom stupni, ale fenomén zostal obmedzený iba na české krajiny, a to iba v kruhoch ľavicových intelektuálov. Druhá polovica 30. rokov a nastupujúca totalita ale utlmili aktivity rádu. V mnohých európskych krajinách bolo slobodomurárstvo zakázané a prenasledované.

Druhá svetová vojna viedla k takmer úplnému zastaveniu rituálnych prác. Okupácia Paríža Nemeckom v lete 1940 znamenala konfiškáciu archívu Le Droit Humain a jeho prevezenie do Berlína. Po porážke Tretej ríše v máji 1945 bol archív odvlečený ako vojnová korisť do Moskvy. Väčšina bola navrátená do Paríža, po zložitých rokovaniach v 90. rokoch 20. storočia až na prelome storočí.

Po druhej svetovej vojne rád obnovil svoju činnsť na Západe. V Československu iba v krátkom intermezze od jesene 1947 do jari 1951, kým bol komunistami, spolu s celým slobodomurárstvom, zakázaný. V ostatných socialistických krajinách sa činnosť rádu po druhej svetovej vojne ani neobnovila. Aj v tejto dobe do popredia vychádza boj za mier, za rovnoprávnosť žien a menšín, problémy dekolonizácie a emancipáciu už väčšinou bývalých kolónií a sociálne otázky. Postupne sa presadzujú aj ekologické témy. Obdobie 1945 – 1990 bolo poznamenané aj niekoľkými schizmami, v dôsledku ktorých sa vytvorili ďalšie zmiešané rády v západnej Európe a v USA. To, čo v konečnom dôsledku viedlo k obohateniu liberálneho slobodomurárstva, ale znamenalo dočasnú krízu Le Droit Humain v niektorých krajinách – napr. v USA.

Okolo roku 1990 sa začala písať nová kapitola v dejinách rádu Le Dorit Humain. V spolupráci s ďalšími liberálnymi slobodomurárskymi organizáciami začalo nové otváranie sa do už bývalých socialistických krajín a do krajín už bývalého Sovietskeho zväzu. V Prahe bolo v marci 1992 za asistencie Belgickej federácie rádu, vnesené svetlo do novej lóže – Reťaz spojenia. V roku 2010 bolo vnesené svetlo do druhej lóže – Delta, ktorá ale bola už v lete 2017 uspaná. Zato vo februári 2013 bolo, za asistencie pražskej lóže vnesené svetlo do historicky prvej zmiešanej lóže v Bratislave – Phoenix.

V roku 1993 rád oslávil storočené jubileum. Približne v tejto dobe sa začínajú viac objavovať témy o duchovnom raste jednotlivca, zvyšuje sa dôraz na symbolickú náplň a bohatstvo rituálov, ktoré vo svojej pôvodnej podobe podľa vydania z roku 1905 boli výrazne strohé. Taktiež sa viac obracia pozornosť na dejiny rádu a slobodomurárstva ako takého.

Na začiatku 21. storočia bojuje rád Le Dorit Humain s rovnakými problémami ako slobodomurárstvo všeobecne – ako nestratiť aktualitu, ako osloviť mladšiu generáciu a pri tom zachovať svoje originálne posolstvo.